(vyberáme z časopisu OSA)

...ALEBO POKOROU K REŠPEKTU...

Často skloňované slová v rôznych prostrediach. Je možné ich ale ľubovoľne zamieňať a bez rozmyslu používať? Vlastne áno, pretože tak robíme bežne spôsobom podobajúcim sa jazdou na kamióne cez námestie so zaviazanými očami, nehladiac na následky. Je však ich význam rovnaký? To rozhodne nie je. Je medzi nimi veľký rozdiel, kontrast odrážajúci možno tie najvzdialenejšie protipóly celej existencie.

Rešpekt si získavame, keď sa o to nesnažíme, zatiaľ čo poslušnosť si vynucujeme, keď sa bojíme. Rešpekt si nie je možné vynútiť. Akonáhle si niečo vynucujeme, už je to poslušnosť. Rešpekt je motivovaný láskou, poslušnosť vlastným strachom. Rešpekt nevzniká na základe života v minulosti, toho čo sme vykonali (súťaže, vyštudované školy, tituly, spoločenské postavenie a iné virtuálne hry), ale tieto sú prostriedkom k tomu, kým sme sa stali, kým sme dnes.

Rešpekt vzniká len v prítomnosti ako vonkajší prejav vnútorného citu rešpektujúceho k rešpektovanému. Rešpekt je živý vzťah medzi ľuďmi a nemôže byť prikázaný či predmetom nejakých predpisov alebo pravidiel. Jeho podnetom je vlastný prejav a správanie človeka, jeho vzťah k okoliu, ľuďom, ktoré je zase prejavom jeho vnútorného prežívania vyformovaného predchádzajúcim životom. Vynucovaním si ilúzie rešpektu či súvisiacej úcty založenej na skutkoch minulých si nanajvýš pestujeme vlastné ego a pýchu. Rešpekt si ale žiada pokoru.

"Bez pokory ostávaš otrokom.
Niet slobody bez pokory.“

Je poslušnosť skutočne žiadúca? Môže byť užitočná, ak je vedomým a slobodným rozhodnutím človeka poslúchať, ale s ohraničeným účelom, dobou a možnosťou ukončiť poslušnosť. Kam až dovidíme? Dokážeme sa pozrieť na celú našu ľudskú spoločnosť komplexne ako na jednu veľkú rodinu? Dokážeme zvážiť čo je celospoločensky prospešné a čo naopak? Alebo si zaviažeme oči a sadneme za volant kamiónu? Komu slúžime? Komu sa zodpovedáme zo svojho života? Zákon príčiny a následku je neomylný a tiež neúprosný.

Ak sa raz niekto motivovaný strachom naučí poslúchať, s vysokou pravdepodobnosťou bude možno až po zvyšok života hľadať niekoho, koho by mohol poslúchať. Stratí sám seba, nebude vedieť kto je, kam patrí a prečo tu je. Nezmení sa to prekročením fiktívneho čísla 18 rokov, len tak zo dňa na deň samé od seba. A veru že to neznie ako návod na spokojný, šťastný a naplnený život...