(vyberáme z časopisu OSA)

Najväčšia sila v zajatí sebaklamov a ilúzií. Keď sa narodíme, nie sme nepopísaná kniha, ale práve naopak, sme až veľmi popísaná kniha.

Poznáte to, niekto je ešte len maličký a dokáže prenádherne spievať bez toho, aby za tým boli roky tréningu. Iný sa môže učiť spievať celé roky, ale spevák z neho nebude a v hĺbke srdca vie, že ho to ani neteší. Podobne je to s maľovaním, niekto dokáže kresliť nádherné obrazy, zatiaľ čo iný aj pri najlepšej snahe namaľuje len mazanice. Nejde ale len o umelecké talenty. Všetci sa rodíme s určitými predispozíciami, danosťami, ktoré nás predurčujú k tomu aby sme naplnili svoje životné poslanie. K jeho rozpoznaniu prídeme nielen tým, že sa nám v niektorej oblasti darí výrazne lepšie ako v inej, ale hlavne tým ako sa pritom cítime. Náš citový navigačný systém nám jasne povie či tou ktorou činnosťou rozvíjame naše danosti, s ktorými sme sa narodili, alebo sa pod „nadvládou rozumu“ venujeme niečomu, čomu by sa mal venovať radšej niekto iný.

Je možno najväčším šťastím v živote robiť to čo milujeme, byť s tými, ktorých milujeme, vo vzťahoch, ktoré nás napĺňajú a podporujú. Tvoriť v spolupráci s blížnymi a robiť to čo nás napĺňa radosťou. Robiť to, pri čom sa dokážeme tešiť z činnosti samotnej počas jej priebehu a nie len z akejsi odmeny získanej na jej konci, odmenou za vykonanie práce, ktorá s ňou pritom nesúvisí. Po získaní odmeny (víťazstva) zažijeme krátkodobé potešenie a po jeho vyprchaní zase ostane len prázdnota, túžiac po opätovnom zážitku. Cesta vydláždená priamo k závislosti. A teda čo iné by sme sa mali učiť, čo iné by sme mali rozvíjať, ak nie práve tie predispozície, ktorých napĺňaním prežívame radosť? Lenže dvaja úplne rovnakí ľudia sa ešte na tento svet nenarodili... A tak v tej našej „kalkulačkovej spravodlivosti“ uplatňujeme rovnaké „princípy“ na všetkých, ktoré sú tak márne a šialené.

Keď nás teší, to čo robíme, robíme to najlepšie ako vieme. To sa samozrejme odrazí aj na kvalite našej práce a táto si celkom určite pritiahne pozornosť ľudí, ktorí ju budú pripravení náležite oceniť, aby vám umožnili pokračovať v tvorbe toho, čo sa im a tiež aj nám páči. A tak vzniká aj „dobré meno“, „dobrá značka“.

Odtrhli sme sa sami od seba namiesto šťastia prahneme po potešeniach. Žijeme v ilúziách, namýšľame si že vieme čo toho druhého urobí šťastným lepšie ako on sám a pritom len projektujeme vlastné predstavy skrze vlastný život vyvolané vlastným strachom o prežitie. Sme drogovo závislí a našou drogou je potešenie, ktoré má plniť len funkciu barly, keď padneme na dno a dochrámeme sa, aby sme sa vedeli zdvihnúť a ísť ďalej. Ale tak ako ani človek so zlomenou nohou, nenosí barly celý život, ale len kým sa mu noha zahojí, tak ani potešenia tu nie sú preto, aby boli zmyslom života.

Možnosti nášho rozumu sú obmedzené, tak ako aj deň je obmedzený 24 hodinami. Pokiaľ my tieto hodiny, tak ako aj priestor v hlavičke vyplníme tým, čo je od našich predispozícií „vzdialené ako súhvezdie Andromédy“, neostane nám priestor na rozvoj toho s čím sme sa narodili. Neostane nám priestor na naplnenie života a jeho šťastné a plnohodnotné prežívanie. Uverili sme, že život je boj a tak bojujeme, namiesto toho aby sme ho žili. Súperíme, neustále sa za niečím naháňame, niečo dokazujeme, snažíme sa „niekým“ stať, akoby sme snáď teraz boli „nikto“, neustále si naháňame vlastný chvost a ani to nevidíme. Lenže my už sme NIEKTO, narodili sme sa ako NIEKTO a nemusíme to nikomu dokazovať ani o to s nikým bojovať.

V iluzórnom strachu z nedostatku medzi sebou súperíme a v nevedomosti tomu hovoríme súťaženie. Súperíme, aby sme získali tú „svoju korisť“ spravidla na úkor niekoho iného, alebo aby sme získali pozornosť človeka len pre seba. Súperíme pretože sme uverili lži, že svet - život je nepriateľské prostredie, bojujeme sami proti sebe a v nevedomosti o sebe samom si nedôverujeme. Trpiac tým, čomu hovoríme „komplex menejcennosti“, iných považujeme podvedome za hodnejších, lepších, šikovnejších a tak v strachu, že stratíme to čo si „namýšľame“, že vlastníme vzniká žiarlivosť.

Tá sa navonok paradoxne prejavuje tým, že sa snažíme iných kontrolovať, obmedzovať, ponižovať, napríklad aj slovnými bitkami (tak bežnými v školskom prostredí) sa vyťahujeme nad iných. Ale kto má potrebu vyťahovať sa „hore“? ...ten, kto sa sám cíti byť „dole“ - prirodzene. Dokonca sme uverili, že žiarlivosť je dôkazom lásky, aký nezmysel. Nie, žiarlivosť nie je dôkazom lásky, ale je vlastného strachu a nevedomosti, potrebe vlastniť svoj osobný automat na potešenie. Stlačíte gombík a na počkanie vám vylezie predmet vášho potešenia - od sladkostí, cez pozornosť partnera, až po prahnutie po moci a peniazoch. A tak v strachu obmedzujeme, kontrolujeme, zakazujeme, prikazujeme, uťahujeme slučku okolo krku, dusíme toho druhého v absolútnom rozpore s našou prirodzenosťou, ktorou je sloboda.

Súperenie delí energiu, zatiaľ čo spolupráca ju násobí. To platí v akomkoľvek vzťahu, od rodinných, cez pracovné až po partnerské. V spolupráci kráčajúc cestou života v partnerskom vzťahu postavenom na vzájomnom dopĺňaní sa a obohacovaní sa o vlastné špecifické danosti („protiklady sa priťahujú“ - dopĺňajú), vzniká tvorba nových foriem a život sa stáva bohatším „skúsenejším“, obohateným o niečo nové. Teda zvyšuje sa schopnosť odpovedať na otázky, na ktoré sme pred skúsenosťou odpoveď nepoznali.

Čo s tým teda? Možno že, sa len „naučiť“ milovať svojho blížneho tak ako seba samého, a teda prijímať ho takého aký je, bezpodmienečne. Milovať podľa potreby, nie podľa zásluh. Ten kto najviac ubližuje či už sebe alebo iným, ten najviac volá o pomoc, tomu najviac chýba láska a pozornosť, preto sa snaží získať si ju najrôznejšími výstrelkami. Ten má najväčšiu potrebu naučiť sa vážiť si seba samého, milovať seba samého, pretože len tak dokáže vážiť si a milovať aj svoje okolie, od ľudí bližších či vzdialenejších, cez iné živé bytosti až po prostredie - prírodu (to naše EKO). Tak ho to naučme - vlastným príkladom. „Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom.“ Pretože opätovať kameň kameňom - pomstiť sa, je tak jednoduché, na to veľa sily nepotrebujeme. Ale opätovať kameň chlebom (láskou), to už si žiada prekonanie seba samého, a teda nie je to slabosť, ale práve naopak, je v tom obrovská sila - tá najväčšia.