(vyberáme z časopisu OSA) "Príliš veľa myslíme a príliš málo cítime. Viac ako stroje potrebujeme ľudskosť. Viac ako rozum potrebujeme láskavosť a miernosť. Bez toho zvlčíme a stratíme všetko.“

Bolo popoludnie, podobné ako niekoľko posledných. Od predchádzajúceho sa líšilo snáď len ukrojením ďalšieho kúska koláča nádeje. V tom ale prišla správa, ktorej posolstvo znamenalo novú nádej a jej jediným záchytným bodom bola práve ona správa v mobile. Žiadne podanie ruky, či osobný prísľub alebo snáď podpísaná zmluva, len jediná SMSka sľubujúca nevedno čo, nevedno kde, niekde skoro tisíc kilometrov ďaleko.

Cesta započatá hneď na druhý deň ráno ubiehala pokojne. Miestami až uchvacovala nádhernými prírodnými scenériami, aké snáď dokáže vytvoriť len sila prekračujúca všetky možnosti chápania ľudskej mysle. Sila pred ktorou sa pri pohľade na majestátnosť a dokonalosť prírody môžeme len s úctou a pokorou skloniť.

Všetko na tomto svete neustále mení svoj tvar a podobu, a pri krátkom výseku z prúdu času by sa mohlo zdať, že niečo vzniká a niečo zaniká. Je to ale len ilúzia v nevedomosti že, začiatok a koniec nie sú dva body na priamke, ale len jeden so označením „0“. A tak istý časový výsek razom zmenil pokojnú cestu na nepokojnú s ukončením služby motorového vozidla. Vozidlo, ktoré bolo aj ulitou slimákovi, našlo svoj nový domov na vrakovisku a spolu s ním aj väčšina prostriedkov z celkového balíka, do neho investovaných.

Až s odstupom času v najväčšom tichu prichádzali otázky „Ako veľmi je potrebné veriť, že všetko bude v poriadku, v stave absolútnej neistoty k použitiu takmer všetkých zvyšných prostriedkov k prekonaniu v podstate celej skoro tisíc kilometrovej cesty?“ Tým jediným záchytným bodom bola len akási správa v mobile, vlastne ani nevedno presne od koho. V tú chvíľu asi práve tá správna možnosť s tým, že niečo sa predsa vždy stane. Trpká príchuť, z vývoja celej situácie, sa stala sprievodcom na niekoľko najbližších dní. Bolo to akoby presne „ušité na mieru“ zákonite smerujúce práve na zvolenú cestu. Nebol priestor na pochybnosti, na krok vľavo, či vpravo. Ľudská myseľ síce neustále prepočítava a zvažuje možnosti až na hranice svojej kapacity, ale srdce prekvitajúce vierou, nádejou a láskou, pozná tú správnu cestu! Povedané boli múdre slová: „Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: “Prejdi odtiaľto ta!” Prejde. A nič vám nebude nemožné.“

---

Slniečko prejavovalo stále viac svoju silu, ktorá sa s rednúcim lesom vychádzajúc na lúku stávala čoraz viac citeľnejšou. Svieti na všetkých rovnako, nekladie si podmienky nevyberá si a netriedi, nepožaduje platbu, ani dokazovanie zásluh a pritom nám dáva život, to znamená - milovať. Vďačnosť za každý lúč slnka na seba nenechala dlho čakať a jej podnetom boli zbiehajúce sa mraky nad horami. Vidiac pred vrcholom obracajúcich sa ľudí vrhajúcich prenikavé pohľady, ktorými akoby mi očami predávali dôrazné varovanie a výzvu „otoč sa a vráť sa, nemá to zmysel, je to nebezpečné“. So stúpajúcou nadmorskou výškou približujúc sa k čiernym mračnám, obracajúci sa pútnici už neostávali len pri nemých pohľadoch, a svoje obavy preniesli do varovných slov vyzývajúcich ma na otočenie cesty. V mojich ušiach tým ale zneli celkom iné slová „vzdaj sa, aj tak sa tam nedostaneš, vzdaj sa a otoč sa...“

Vedel som ale, že ak to teraz vzdám, útecha z domnelej záchrany života vytvorenej len vlastným fiktívnym strachom, nikdy nebude dostatočným zadosťučinením, aby prekryla sklamanie a ďalší úder „pod pás“ sebaúcty. Vrchol už bol nadohľad a viera v jeho dosiahnutie bola silnejšia ako čokoľvek. Silnejšia ako strach, silnejšia ako mrznúce prsty navlečené v polovičných cyklistických rukaviciach zabárajúcich sa do snehu pri prekonávaní posledných metrov prevýšenia, štvornožky. Vedel som však, že všetko bude v poriadku.

Na zlomok sekundy mi preletela hlavou odľahčujúca myšlienka, že v očiach poslednej, už opačným smerom idúcej pútničky, možno vyzerá až komicky po pás sa zabárajúci človek, driapajúci sa krok za krokom smerom k vrcholu. Následný pohľad smerom hore na čierne mračná už ale veľmi vtipne nevyzeral a pokiaľ by prišlo k snehovej búrke, situácia by bola byť skutočne kritická.

Na vrchole už iných pútnikov nebolo a jedinými spoločníkmi boli dva dravé vtáky stojace na snehu, vyžarujúce neobyčajný pokoj a dôstojnosť. Úchvatný výhľad na miniatúru ľuďmi vytvoreného mesta obkoleseného k oblakom siahajúcimi horami, len umocňoval úctu a rešpekt k sile a majestátnosti prírody. Zároveň rozpúšťal pýchu a ilúziu nadradenosti človeka nad prírodou. Nadradenosti ako výslednicu použitím prazvláštneho meradla - technologickej vyspelosti, akoby to snáď malo byť zárukou šťastia - len ďalšia ilúzia.

Cestou späť z vrcholu hory už nebola žiadna neistota, či pochybnosti. Už nezáležalo na počasí, mohlo snežiť, pršať čokoľvek. Ten pocit vnútorného pokoja a mieru bol neopísateľný! Práve toto sú situácie, ktoré človeka posúvajú ďalej, prekonávajúc vlastné hranice. Nejde ale len o prekonávanie fyzických hraníc, ale hlavne mentálnych.

Prvé hranice - umelo nastavené mantinely, ktorými si sami vytvárame väzenie, máme vo vlastných hlavách. Ale nenarodíme sa s nimi. Učíme sa ich a neskôr sa ich pracne zbavujeme. Aké nezmyselné konanie. Umelo obmedzujeme to, čo nemá ani začiatok ani koniec, ako prejav strachu v nepochopení podstaty a zákonov života, a teda v nepochopení seba samého. Keď je myseľ presvedčená, že už ďalej nemôže, telo má ešte rezervy. Smerujúc k vrcholu hory sa vnútri posúvajú hranice medzi strachom a vierou stojacich v nepriamej úmernosti.

Vierou v lásku, v Boha, vyššiu moc, univerzálny princíp života a vesmíru. Vierou v to, že všetko na tomto svete, už či nás to bolí alebo teší, je tu k nášmu prospechu a má svoj zmysel, ktorého pochopenie je častokrát za hranicou našich schopností.

Tak ako Slnko nemá nijakých nepriateľov, nemá ich ani vietor, ani voda, ani Zem. Rovnako ani človek nemá nepriateľa, hoci si to často namýšľa v nepochopení, že ten domnelý nepriateľ je len niekto, kto ho prišiel naučiť niečo dôležité o ňom samom.

Žijeme v dokonale spravodlivom svete v zmysle spravodlivosti prekračujúcej ľudské malicherné hry (a častokrát i ľudské chápanie), pripomínajúce hry malých detí na pieskovisku naťahujúcich sa o vedierko a lopatku. Žijeme vo svete, v ktorom čo dávame, to dostávame. Podobne ako Slnko, vzduch, voda, Zem, aj zákon príťažlivosti (gravitácie) funguje presne a neomylne rovnako pre každého bez výnimky a preto „Každému, kto má, bude pridané, ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.“ Vďačnosť za to čo máme je cestou k tomu, po čom túžime, ak sme pripravení všetko stratiť. Skutočná láska nekladie podmienky, prijíma čo je a dáva čo môže, nepotrebuje dôvody, žiadne „ak...“ alebo „keď...“ či snáď „preto lebo....“

"Tancuj ako by Ťa nikto nevidel, miluj ako by Ťa nikto nezranil, spievaj akoby Ťa nikto nepočul a ži ako by si mal zajtra umrieť.“